Majka a Kajka sú večne usmiate a priateľské dvojičky zo Sobraniec. Ako čerstvé absolventky odboru ekonomicko-finančná matematika sa rozhodli vycestovať do Rwandy a splniť si tak životný sen. V nasledujúcom rozhovore nám prezradili, čo ich k tomuto dobrodružstvu priviedlo a ako sa na dobrovoľníctvo pripravujú.

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť sa na dobrovoľnícky projekt v Afrike?

Kajka: Prečo nie? (smiech) Je takmer klišé povedať, že od detstva o tom človek sníva. Asi na to neexistuje presná odpoveď. Je to niečo nové, dobrodružstvo. Splnenie vnútornej túžby.

Majka: K otázke prečo Afrika povie veľa ľudí, že aj u nás na Slovensku treba pomáhať. Samozrejme, že treba, ale nejako vnútorne som cítila, že chcem ísť do Afriky. 

Kajka: Od malička sme boli zapojené do Dobrej noviny a Afrika bola pre nás rarita. Predsa len v školách sa o nej veľa neučí, bolo to pre nás atraktívne. A ja som vždy chcela dredy a chcela ísť do Afriky. Mamina mi sľúbila, že môžem mať dredy len, keď pôjdem do Afriky, takže jedno s druhým. Asi to oľutovala. (smiech)

Prečo Slovenská katolícka charita?

Kajka: Bol to môj nápad, Majka sa pridala neskôr. Najprv som zvažovala eRko, ale v tom čase nemali vypísané projekty. K tomu sme študovali ekonomicko-finančnú matematiku a nemáme žiadne pedagogické vzdelanie, hoci sme s deťmi celé roky pracovali. Podmienky charity sa nám zdali prijateľné, keďže nevyžadovala striktne pedagogické vzdelanie.

Chceli ste ísť spolu ako dvojičky?

Majka: Ja som si myslela, že Afrika bude niečo, čo nás ako dvojičky rozdelí. Kajka pôjde do Afriky a ja budem jej podpora z domu. Samozrejme, že som chcela ísť aj ja. Ale keď ste dvojičky, tak vás vždy ľudia vnímajú, že musíte robiť všetko spolu. A takto nechcete vystupovať v očiach ostatných. Teda sme si mysleli, že toto bude cesta nášho rozdelenia. Napokon charita ešte dodatočne pozývala dobrovoľníkov na pohovory, a tak som si podala prihlášku aj ja. Od začiatku nás pripravovali na to, že by sme nešli spolu a my sme časom usúdili, že by to bol dobrý štart oddelených životov. Ale nakoniec ideme aj tak spolu. Človek mieni, Pán Boh to má inak naplánované. 

Kajka: Pomôže nám to psychicky. Budeme si navzájom oporou a podporou, keďže nemáme tak veľa zahraničných skúseností.

Vnímate v tom aj nejakú nevýhodu?

Kajka: Asi to, že sa poznáme až príliš dobre. Človeka, ktorého nepoznáš, nejako pretrpíš, lebo si s ním len dočasne. Ale takto povieš tej sestre aj to, čo by si nemusela. (smiech)

Majka: Avšak naše skúsenosti nám hovoria, že na dovolenke sme extrémne milé na seba. Vnútorne cítime, že musíme držať spolu. Ak sa budeme hádať, kto nám pomôže? Ale hej, nikdy sme neboli pol roka niekde v zahraničí. (smiech)

Kajka: Zakúsime, čo sme nikdy nemuseli. Bude to objavovanie našich limitov.

Majka: Za mňa je aj nevýhodou, že ako dvojička dávaš zodpovednosť vždy na toho druhého. Toto je zrejme najväčší kameň úrazu. Myslím, že Afrika by nás mohla posunúť v tejto otázke. Preberať zodpovednosť sama za seba, vedieť sa dohodnúť, kto čo urobí.

Čo povedali na vaše rozhodnutie vycestovať do Afriky vaši rodičia?

Kajka: Momentálne sú veľmi spokojní, že môžeme ísť obe spolu. Naša mamina je veľká hrdinka. Zo začiatku si nebola istá, ale teraz by sa na našom mieste vraj rozhodla rovnako. Veľký klobúk dolu predtým, ako dokáže prehodnocovať situácie a ako sa na to dokáže pozerať. Ak by som ja bola na jej mieste, neviem, či by som to vedela tak zvládnuť.

Majka: My sme z východu, ale náš ocko študoval na strednej škole v Bratislave, čo bolo na jeho dobu veľký posun. Je pokrokový a nič nám nechce zakazovať. Samozrejme, že sa o nás rodičia boja a budú sa báť, ale vôbec nám nestáli v ceste.

Čo očakávate od dobrovoľníctva v Afrike?

Kajka: Snažím sa nemať očakávania. Som si vedomá, že ma tá krajina prekvapí. Teším sa na Rwandu, lebo je takou zelenou perlou Afriky a rovnako milujem kávu, takže ma zaujímajú plantáže. Ale čo sa týka centra alebo detí, nechávam to plynúť. Čo príde, príde.

Majka: Z toho, čo pozorujem a vnímam, očakávam veľa úsmevov a srdečnosti. Ale očakávam aj taký osobný posun. Je to životná skúsenosť. Človek musí ešte pred odchodom veľa zariaďovať, a potom riešiť záležitosti v inej krajine, s inými ľuďmi, ktorí majú iné názory a mentalitu.

Máte nejaké obavy?

Majka: Zo živočíchov. (smiech) Hadov, hmyzu a iných mikroživočíchov. A z letiska v Istanbule, či stihneme prestup. 

Kajka: Vnútorne stres pociťujem, ale asi nemám niečo konkrétne. Hmyz asi nie je niečo, čo by som nezvládla. Ale možno motocyklový taxík je taká vec, pred čím mám rešpekt. 

Ako sa pripravujete na odchod?

Majka: Ja to hrotím viac ako sestra. Som človek, ktorý to musí mať všetko naplánované a zorganizované. Pýtate sa, prečo idem do Afriky? Neviem. (smiech) Mám taký zoznam všetkého, čo nám treba a robím všetko preto, aby sa začal odškrtávať. Plus sme len teraz ukončili štúdium, takže potrebujeme aj veci okolo štúdia dokončiť.

Kajka: Ja som úplne kľudná.

Majka: Motto, ktoré nás už od štúdia sprevádza, je nebrať sa príliš vážne. A nebrať všetko príliš vážne. Tak s humorom.

Kajka: Keď vidíme, koľko ľudí sa za nás modlí, tak je to vybavené. (smiech)

Čo Vám bude počas pobytu v Afrike najviac chýbať? 

Majka: Určite rodina. 

Kajka: A kamaráti. K tomu som zvedavá, či zistím, že som na niečom, hoc aj materiálnom, závislá. Niečo, čo beriem doma ako samozrejmosť a tam zistím, že mi to reálne chýba. 

Majka: Je to super príležitosť na zistenie našich limitov a potom maličkostí, ktoré tu každodenne používame a tam nebudú. Ako fungovať bez nich.

Kajka: Kinder mliečny rez. (smiech)

Majka: Ja to asi zistím, až keď nebudem mať možnosť si to len tak kúpiť.

Akú radu by súčasné dvojičky dali tým budúcim, keď ich postretnú v Rwande ťažkosti?

Kajka: Možno ukľudniť sa. Pripravovali nás, že to bude celé hlučné a živé, ale treba si uvedomiť, že nestojí na tebe celý svet, nemusíš byť všade. Nájdi si čas aj na seba, zaši sa niekde, kde ťa nikto nevidí a upokoj sa.

Majka: A neber sa príliš vážne. Aj keď niečo nevyjde podľa tvojich predstáv, nie je to tragédia. My vždy chceme, aby vyšlo všetko tak, ako si to naplánujeme, ale nie je to úplne dôležité. Dôležitejšie je, aby sme tam boli pre tých ľudí, ku ktorým ideme. Nie to, čo tam vybudujeme.

Kajka: Pekne si to povedala, sestra. (smiech)

Zhovárala sa: Silvia Kočková