Chudoba, choroby, byť bez rodiny a blízkych v krajine vzdialenej tisíce kilometrov. Prekážky zanietená pedagogička Veronika Zodlová (25) nevidela, práve naopak, silné predsudky okolia ju pred odchodom do Afriky zaskočili. Napriek všetkému zbalila kufre, prerušila štúdium, vzdala sa dobrého miesta v práci a odišla na šesť mesiacov pomáhať deťom do chudobnej, občianskymi vojnami zničenej Ugandy. Inšpiráciou jej sú dodnes i pracovité africké ženy.
Do Afriky si vycestovala kvôli deťom. Študovala si pedagogiku, aj si učila v bratislavskej materskej škole. Je rozdiel učiť slovenské či africké deti?
Doma som mala v triede približne 26 detí. V Afrike som mala na starosti asi štyri, takže ten môj prístup bol oveľa individuálnejší. Ale v podstate, deti sú všade rovnaké. Nevedia dlho obsedieť na jednom mieste, pri nových veciach sú nadšené a radostné. Šokoval ma len vzdelávací systém. Neviem si predstaviť učiť v triede, kde mám viac ako 50 detí. Navyše, čo som aspoň mala možnosť vidieť, africké deti sa učia základy, nemajú taký rozsah učiva, aké majú tie naše.
Na pleciach chudobných ugandských žien zväčša leží starostlivosť o domácnosť, hospodárske zvieratá a deti. Pre tie často nevedia nájsť miesto v kvalitnej a finančne nákladnej materskej škole. Tá pritom môže zmeniť budúcnosť dieťaťa. Sama si zažila, že škôlky majú dôležitý status, deti sa v nich už učia čítať aj písať. Na čo si pri vzdelávaní predškolákov v Centre pre deti Gift of love, ktoré spravuje Slovenská katolícka charita, teda kládla dôraz?
Doobeda sme v centre, ktoré podporuje HIV pozitívne siroty a polosiroty z okolia, spolu s ďalšou dobrovoľníčkou zo Slovenska, Annou Domsovou, pomáhali s administráciou a projektom Adopcia na diaľku®. Poobede po škôlke, som s deťmi robila aktivity, ktoré nadväzovali na ich vyučovanie. Napríklad sme počítali do desať, kreslili sme si guličky. Africké deti totiž už vo veku našich škôlkarov fungujú podľa rozvrhu, a tak majú napríklad aj matematiku. Dokonca opisujú abecedu. Aby deti vedeli dobre držať ceruzku, modelovali sme z plastelíny. Snažila som sa, aby sa aj zabavili aj naučili nové anglické slovíčka.
Je angličtina bežne súčasťou vyučovania?
Určite. Aj v africkom mestečku Adjumani, kde som pôsobila, je veľmi podstatné učiť sa angličtinu. Už v druhej či tretej triede školáci nabehnú na bilingválny spôsob učenia. Keď sa teda dieťa nenaučí angličtinu kým je malé, môže mať potom neskôr problém s učením, v podstate všetkých predmetov.
Vráťme sa naspäť k ugandským mamám a ženám. Aké majú postavenie v oblasti, kde si pôsobila?
V centre aj v okolitých školách som videla rovnocenný prístup k dievčatám aj chlapcom. No veľakrát som videla kráčať mladú ženu, ktorá niesla na chrbte dieťa, v ruke jednu i dve tašky a na hlave mala ešte niečo ďalšie. A muž si popri nej vykračoval len tak. To bol asi najčastejší prípad, keď som vnímala nižšie postavenie žien. Postavenie ženy závisí od toho či sa narodí na vidieku alebo vo veľkomeste. Či ju má kto podporiť finančne alebo nie. Chudobné ugandské ženy považujú za samozrejmé, že porodia, postarajú sa a zabezpečia deti. A uvedomujú si podľa mňa aj to, že v domácnosti robia viac ako muži. Tiež som sa stretla s tým, že muži ani nebývali doma, či už kvôli práci alebo z iného dôvodu. Navyše na vidieku sa nesobášia, takže muž ani nemá právne povinnosti starať sa o dieťa, ak sa aj rodina rozpadne.
Ako dobrovoľníčka sa od svojich 14-tich rokov vo svojom voľnom čase venuješ deťom i mládeži, chudobným i zdravotne znevýhodneným. Prečo si ale odišla pomáhať až do Afriky?
Túžila som po tom. Keď ma ale vybrali, dlho som to doma zatĺkala, bála som sa reakcie. Rodina, moji kamaráti aj známi boli z toho šokovaní. Dokonca aj ľudia z farnosti mi vraveli, prečo sa radšej viac neangažujem doma, že aj na Slovensku treba tiež pomáhať. Cítila som, že mi ľudia nerozumejú.
Nosíme v sebe stále predsudky?
Áno. A je jedno, či sme alebo nie sme veriaci. Máme strach, Afrika je ďaleko, nevieš čo ťa tam čaká, nevieme ti nijako pomôcť, bude to ťažké, nebudeš mať čo jesť. Alebo máme predsudky o mentalite, badala som rasistický podtón. Najväčší predsudok, ktorý ma ale šokoval bol: tam nebudeš šťastná. To nie je pre teba.
Nakoniec si teda videla ovocie práce, prepáč za pomenovanie, obyčajných dobrovoľníkov?
Dobrovoľníci sú potrební. Je ale veľmi dôležité, aby stavali na podobných základoch. Mala by fungovať jednotná štruktúra ako deti viesť, vychovávať a učiť. Aby neostali rozmaznané. My tam chodíme, pomáhame im, ale nemôžeme im tam priniesť naraz celú Európu. Mali by sme nájsť nejaký balans medzi tým, čo máme my a čo oni nemajú. Aby nevznikali rozdiely aj medzi deťmi v centre, aj medzi deťmi mimo centra.
Mala si možnosť aj cestovať a spoznať miestnu africkú kultúru. Akí sú reálne Afričania?
Afričania sú presne ako Afrika. Krásni, srdeční, priateľskí (áno, pokiaľ vidia peniaze ešte viac), tvrdí, neskutočne odolní, schopní prežiť to, čo my by sme nezvládli. A áno, nikam sa neponáhľajú. (smiech) Na to si Európan ťažko zvyká. Na druhej strane však svoj čas človeku naozaj venujú. Keď sú s niekým, tak na 100 %, aj za cenu meškania. Keď sme sa raz detí opýtali, že či vedia, čo je stres, povedali, že nie. Stávalo sa mi aj, že hocikedy a hocikde na ulici ma ľudia zastavili a pýtali sa ma, ako sa mám. A rozprávali aj o sebe. Tu doma som ľuďom pripadala čudná, keď som sa s nimi po návrate z Afriky chcela v autobuse či na ulici, len tak rozprávať.
V Afrike si bola počas šiestich mesiacov odkázaná len na seba. Zažila si aj krízy, dokonca si aj ochorela. Čo ťa Afrika teda s odstupom času naučila?
Ukázala mi radosť zo života. Naučila ma tešiť sa v každom čase, keď je niečo ťažké, ale aj keď je niečo ľahké. A naučila ma tiež láske. Takej slobodnej. Bolo pre mňa veľmi silné objať, vystískať, skutočne dať svoje srdce deťom bez toho, aby mi boli odporné, aj s ich špinavým oblečením a rukami. Často z detí z ulice bol cítiť moč, veci im nevoňali po aviváži. A možno aj kvôli tomu, že Afričania nepoznajú stres, som sa učila, že stresovať sa neoplatí. Čo bude, to bude a príde čo má. Svet sa nezrúti, keď to nebude do momentu, hneď. A učila som sa to, čo oni žijú, žiť pre prítomnosť.
