Marianka Ferenčáková sa vydáva na šesťmesačné dobrovoľníctvo do Ugandy, kde bude súčasťou projektu Slovenskej katolíckej charity. Aké myšlienky a emócie prežívala pred odchodom? Čo ju motivovalo opustiť pohodlie domova a venovať sa pomoci deťom v núdzi? V tomto článku sa Marianka delí o svoje očakávania, obavy aj radosť z novej kapitoly svojho života.

Tvoje cesty ťa už zaviedli do mnohých kútov sveta. Prečo si sa rozhodla, že teraz to bude práve Afrika?

Rozhodnutie bolo ovplyvnené hlavne projektom, ktorý realizuje Slovenská katolícka charita, a ktorý už dlhšie sledujem. Tento projekt prebieha v Ugande, a preto som si vybrala práve túto krajinu. Je to skôr o projekte ako o samotnej krajine či štáte. Veľmi ma oslovil koncept projektu Gift of Love v Ugande – starajú sa o HIV pozitívne detičky, ktoré opustili ich rodičia. Páči sa mi, ako sa o tieto deti starajú, ako ich učia užívať lieky a pripravujú ich na to, aby sa postupne zaradili do bežného života a vedeli fungovať samostatne.

Stretla si sa na svojich cestách s diskomfortom alebo navštívila chudobnejšie oblasti?

Áno, podobné skúsenosti som mala v Jordánsku, keď som navštívila púšť Wadi Rum, kde žijú beduíni v skromných podmienkach. Strávila som tam 3 dni a spali sme v stanoch priamo na púšti. Ďalšou krajinou, ktorú by som spomenula, je Peru. Peru je nádherná krajina, ale je aj chudobnejšia. Mnohí miestni obyvatelia žijú z turizmu, a veľké percento ľudí býva vo vysokých nadmorských výškach. Niektoré deti tam chodia bez topánočiek, pretože si ich nemôžu dovoliť. Nemajú ani teplé oblečenie, pretože na to jednoducho nemajú peniažky, a žijú veľmi skromne.

Vyrastali sme v srdci Európy a rodičia nám od malička rozprávali o deťoch v Afrike. Aké pocity si mala, keď si to počúvala? Motivovalo ťa to prihlásiť sa na dobrovoľníctvo v Afrike?

Pamätám si, keď som bola dieťa, mamka mala v izbe plagátik konkrétneho dieťatka z Afriky, ktorému vtedy posielala peniaze na podporu. Tento obraz ma hlboko ovplyvnil. Jasne si pamätám dieťa s pohárom vody a nápisom, že vody je u nich málo, a my by sme si mali vážiť, že jej máme dostatok. Keď sme sa o tom s mamkou rozprávali, ako malá som cítila veľkú ľútosť, že tieto detičky nemajú vodu, oblečenie, stravu, niektoré sú bez rodiny, choré a nemôžu chodiť do školy. Túžila som im pomôcť, keď vyrastiem. Tento zážitok bol určite jedným z impulzov, ktoré ma neskôr motivovali prihlásiť sa na tento dobrovoľnícky program.

Povedala si svojmu okoliu a rodine, že v januári vycestuješ do Ugandy? Aké boli ich reakcie? Skôr sa ozvali slová ako: „Ty ideš do Afriky, to ma vôbec neprekvapuje“ alebo „Ty a Afrika? Neverím!“?

Skôr to bolo to prvé. Snažím sa cestovať, spoznávať a objavovať našu planétu, takže to bolo skôr ako: „Ach, čo si si zase vymyslela…“ Myslím, že to odo mňa čakali, ale možno nie práve Ugandu. Zatiaľ som to povedala len mojej rodine a trom alebo štyrom najlepším kamarátom. Širšiemu okoliu ešte nie, necítila som, že je to momentálne potrebné. Asi to ešte spracovávam ja, moja rodina, a potom sa to dozvie aj zvyšok mojich známych.

Často sa stretávame s reakciami ako: „Vyštudovala si bakalára na univerzite a teraz ideš na dobrovoľníctvo do Afriky?!“ Čo by si na to odpovedala?

Asi by som na to odpovedala jeden z mojich obľúbených citátov: „Loď je síce bezpečná v prístave, ale to nie je to, na čo bola stvorená.“

Čo od Afriky očakávaš?

Očakávam určite skúsenosť, to je jasné. Očakávam, že mi Afrika otvorí oči a ukáže, že možno predsudky, ktoré voči nej máme, nie sú úplne pravdivé, aj keď niektoré môžu byť. Taktiež očakávam, že možno nebudem len ja tým, kto pomáha deťom, ale naopak, že možno ony pomôžu mne. Možno to bude vzájomné. Zatiaľ ale nemám úplne konkrétne očakávania. Chcem tam prísť a nechať život, nech sa odohráva. Budem veriť procesu.

Na čo sa najviac tešíš?

Teším sa na to centrum a na komunitu, ktorú tam vytvorili. Teším sa, že uvidím, aké vzťahy medzi sebou majú, ako všetci spolupracujú, držia za jeden povraz. Detičky sú tam obklopené ľuďmi, ktorí sa o ne starajú, ktorí ich majú radi a dávajú im pocit, že sú súčasťou rodiny, napriek tomu, že nemajú rodičov, a ja sa teším, že budem toho súčasťou.

Ako vnímaš Afriku v rámci svojej životnej cesty? Prečo si myslíš, že Afrika a dobrovoľníctvo budú dôležitou zastávkou v tvojom živote?

Afrika bude veľmi dôležitou zastávkou v mojom živote. Ešte som nezažila niečo takéto a bude to pre mňa prvá skúsenosť, kedy odídem na tak dlho – 6 mesiacov – a budem tam úplne sama, pretože so mnou nejde žiadna dobrovoľnícka dvojica zo Slovenska. Budem odkázaná na seba, na ľudí tam, budem sa musieť prispôsobiť ich kultúre a životnému štýlu. Verím, že ma to zmení, ale už teraz viem, že to bude zmena k lepšiemu. Dá mi to mnoho skúseností, nadhľadu a vedomostí, ktoré budem vedieť využiť aj ďalej v živote – v práci, osobnom živote, pri komunikácii s blízkymi, možno aj v budúcnosti pri výchove mojich detí.

S Mariankou sa zhovárala: Veronika Vránska