Leto je pre mnohých časom dovoleniek pri mori, prechádzok a pobytov v horách, hudobných festivalov či grilovačiek s rodinou a priateľmi. Pre nás je toto leto špeciálne. Čoskoro odchádzame na dobrovoľnícky projekt do africkej Ugandy, do centra Gift of Love.
Sme Janka a Sisa a ešte pred pár mesiacmi sme sa nepoznali, no obe sme pociťovali v sebe túžbu vycestovať a pomáhať v Afrike, a tak sa naše cesty napokon pretli v Slovenskej katolíckej charite. Janka je vyštudovaná učiteľka, ja scenáristka, ale obe s láskou k deťom veríme, že budeme v Ugande aspoň na pár chvíľ prínosom, rovnako ako bude Uganda prínosom pre nás. Tešíme sa na vzájomné obohatenie.
Napokon, veľa sme sa naučili už na prípravných stretnutiach, ktoré sme s charitou absolvovali. Zoznámili sme sa s históriou, kultúrou aj súčasnosťou Ugandy, spoznali sme najbežnejšie stereotypy, ktoré majú Európania o Afričanoch, ale aj opačne a dostali sme mnoho hodnotných rád, ktoré, veríme, nás budú v dobrom sprevádzať počas celého nášho pobytu. Dôležitá je napríklad psychohygiena. Človek je v neznámom prostredí, stretáva sa s úplne novou kultúrou, novými ľuďmi, náhle rieši situácie, ktoré nikdy nemusel. V tomto zhone netreba zabúdať na to, že aj my sme len ľudia, ktorí majú svoje limity a je dobré poznať sám seba a to, čo nám pomáha v ťažších chvíľach vypnúť.
Okrem povinných očkovaní, lekárskych prehliadok, poistení, víz, písania zoznamov, čo všetko si nesmieme a nechceme zabudnúť, sa príprava dostáva aj do nášho podvedomia.
Ja som si do batožiny pribalila knihu Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbeka, ktorá mi vždy v zahraničí pomáha vo chvíľach, keď sa mi cnie za domovom. Janke sa nedávno snívalo, že sme si už v Ugande vybaľovali kufre, keď zistila, že si na Slovensku zabudla akékoľvek sladkosti. Vravíme si, že ak to bude jediný problém, ktorý nás na našej ceste postretne, tak budeme spokojné.
Odchod z domu, z rodného Slovenska na takúto dlhšiu dobu určite nie je jednoduchý. Aktuálne prežívame sínusoidu emócií, kedy sa v nás strieda nadšenie, očakávania, ale aj obavy a pochybnosti, ale vždy si pripomíname, že túžba pomáhať v Afrike sa v nás nedala uhasiť inak, ako skutočným vycestovaním. Podpora zo strany okolia a ich modlitby sú v tomto čase na nezaplatenie. Veríme a Pána Boha prosíme, aby náš čas v Afrike požehnal. Aby to bolo pre nás obdobie hoc aj veľkých skúšok, ale zároveň nových poznatkov a životných lekcií. Aby sme v Afrike boli užitočné. Vieme, že nejdeme spasiť svet. Spasiteľ je medzi nami len jeden a my sa ho snažíme nosiť v srdci. Uganda fungovala úplne v poriadku pred našim príchodom a rovnako bude fungovať aj po ňom. Avšak prosíme za kúsok vzájomného odovzdania, my im a oni nám. Niečo trvácne, čo v nás zostane navždy.
autor: Silvia Kočková
