Maja a Kaja, veselé dvojičky zo Sobraniec pôsobia ako dobrovoľníčky v Kultúrnom centre sv. Vincenta Pallotti vo Rwande už takmer pol roka. Zhovárali sme sa o tom, ako hodnotia svoj pobyt a čo ich v tejto krajine prekvapilo. Tiež sa dozviete, čo im táto skúsenosť dáva a či im chutí rwandská káva.

Dievčatá, ste už zopár mesiacov v Rwande. Ako si spomínate na svoje prvé dni v tejto krajine?

Maja: Noo bola to jedna veľká sranda (rozhodli sme sa to takto zobrať už od začiatku). Takmer sme nestihli let, nedošla nám batožina, nikto nás neprišiel vyzdvihnúť na letisko a mali sme problém založiť si SIM karty. Ale brali sme to všetko nadľahčene a s humorom.  

Kaja: Akože čo iné nám ostávalo 😀. Môžeme povedať, že nuda nebola už od začiatku. Nikdy nezabudnem, keď som pri raňajkách videla Maju ochutnať zázvorový čaj. Keby si vzal koreň zázvoru a začal ho žuť, je to nič oproti tomu. Ešte že v jedálni vtedy nikto nebol.

Ako vás prijali deti a personál v škôlke?

Maja: Privítanie bolo naozaj veľkolepé. Deti s učiteľkami si pre nás pripravili rwandské tanečky, spevy a rytmy. Úplne sa nad tým rozplývam (ešte stále) keď vidím ako tie krpaté decká bubnujú a tancujú. Pravdupovediac, ich rytmus a temperament im tak trošku aj závidím.

Kaja: Tak je. Bolo to naozaj krásne, ale tiež viem, že to bolo riadne dlhé a boleli ma už lícne kosti od úsmevu.

Čo vás prekvapilo? 

Maja: Na veľa vecí sme boli pripravení prípravami, ktoré sme na charite absolvovali. A taktiež sme boli nejako nastavené nemať očakávania a brať situácie ako prídu. No dlho som si zvykala na vyjavené pohľady okoloidúcich. Naozaj som sa cítila, akoby videli v nás diabla :D. Celkom ťažko sa mi zvyká aj na ich typ súhlasu. Totižto v tejto kultúre na znak súhlasu stačí zdvihnúť obočie. Ja mám proste rada, keď človek súhlasí tak povie áno a keď nesúhlasí, povie nie. Tento štýl mnohokrát neviem čítať a príde mi “ignorantský”. Ja viem, že to takto nemyslia, ale ťažko sa mi na to zvyká. Najhoršie je, že to už začala používať aj Kaja.

Kaja: Hej no, asi ma doma budú nenávidieť. Tiež beriem ako veľkú výhodu že sme sa snažili nemať očakávania. Vtedy ťa svojim spôsobom nemôže nič sklamať a všetko berieš ako príde. Mňa prekvapilo, že nemusím každý deň používať repelent. Vlastne ho nepoužívam takmer vôbec.

Čo vás naučila táto skúsenosť?

Maja: Určite byť vďačný za maličkosti, ktoré v Európe vnímame ako samozrejmosť. Viem, že to pôsobí ako otrepaná fráza, no podľa mňa človek si takéto skutočnosti uvedomí, až keď o nich príde. Veci ako stabilná elektrina, stále teplá voda (a voda vo všeobecnosti), že sa človek môže napiť len tak z kohútika, že žiadne šváby nelezú po izbe, vzdelanie ako samozrejmosť, posteľ a strecha nad hlavou a možnosť kedykoľvek nabehnúť do obchodu a kúpiť si, na čo má človek chuť a čo potrebuje (aj čo nepotrebuje). Je toho asi ešte omnoho viac… a určite som posunula svoju hranicu, kedy považujem šatstvo za opotrebované.

Kaja: Že aj keď sa zdá že sandále už nevydržia, pri pevnej vôli ešte nejaký mesiac potiahnu. Neviem či sa dá povedať že naučila, ale nikdy som nevidela takú detskú milotu a srdečnosť. Úplne nová úroveň lásky v srdiečku. Dalo mi to tiež taký vnútorný pokoj, že netreba veci hneď riešiť a niekedy sa vlastne veci najlepšie poriešia ak im necháš voľný priebeh.

Určite ste zažili mnoho silných momentov. Ktoré sú pre vás top momenty, na ktoré budete ešte dlho spomínať?  

Maja: No nikdy nezabudnem na podmienky, ktoré som videla v dedinách a v ktorých tunajšie rodiny žijú. Prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome NIČ. Keď vravím nič, tak tým myslím, že vo vnútri bol jeden stolček a zubná pasta. Ani matrac tam nebol, na ktorom by spali. Niektoré situácie boli naozaj too much. Určite nezabudnem na Cyangugu, kde sme sa zúčastnili africkej svadby (vzal nás tam riaditeľ tunajšej charity – je to naozaj peckár). V Cyangugu charita podporuje projekt, vďaka ktorému zabezpečujú liečbu postihnutým deťom. Zopár rodín sme aj osobne navštívili. Musím povedať, že som úplná anti-citlivka, no keď mamičky opisovali, aký obrovský progres ich deti spravili za jeden rok, tak som mala veľmi stiahnuté hrdielko.

Kaja: Akože keď Maja bude odpovedať prvá, tak nemám veľmi čo dodávať, ale na mňa veľmi zapôsobilo centrum, kde pôsobí slovenský kňaz o. Vlasťo v Nyanze, ktoré je zamerané pre deti ulice. Tie príbehy detí sú naozaj veľmi silné. Tiež brazílske sestričky, ktoré sa o nás starali ako vlastné maminky. Nezabudnem ani na broschet (mäsko grilované na špilke), ktoré sme volali ukrajinské ražniči. Očká sa nám rozžiarili stále, keď sme to uvideli.

V škôlke ste veľa v kontakte s deťmi. Správajú sa v niečom inak ako tie naše slovenské?

Maja: Tieto decká sú úplne iné. Podľa mňa aj skrz toho, že veľa toho nemajú (keď sme pozorovali deti v hlavnom meste, tak tie sa už viac približujú k našim). Sú mega usmievavé, srdečné, srší z nich obrovská energia a asi navždy budem mať v ušiach ich úprimný smiech a džavot. Je pravda, že veľmi veľa aktivít s ktorými prídeme sa skončia totálnou anarchiou, keďže veci ktoré občas vytiahneme (bublifuky, kriedy…) sú pre nich raritou a chcú mať všetci, všetko a hneď! Veľakrát sa to zvrhne na bitku a obrovitánsku strkanicu (v centre máme 110 detí). Ale musím povedať, že majú úplne inde posunutý prah bolesti. Veľakrát sme veľmi spoľahlivým upokojujúcim elementom. Keď vidíme, že niekto plače, prídeme, opýtame sa čo sa stalo, a keďže vedia, že im nerozumieme, iba kývnu rukou (keďže vysvetľovať nemá zmysel), prestanú plakať a idú preč. Alebo stačí iba pohladkať a pomojkať a je dobre (veľmi si užívajú dotyk bieleho človeka).

Kaja: Tak je. Tiež keď prídeme s nejakou aktivitou a myslíme si, že je to úplne primitívne a priamočiare, tak to tak veru nie je. Možno je to aj tým, že nie sme učiteľky a nemáme až tak veľa skúsenosti s každodennou prácou s deťmi, ale dokážu ma prekvapiť aj veci, ako že je intuitívnejšie oliať si líce lepidlom, ako použiť ho na papier. Človek sa učí každým dňom.

Ako hodnotíte miestne jedlá a nápoje? Chutí vám rwandská káva?

Maja: Miestne jedlá? Noo asi by som to takto: Lepšie ako s drutom do oka. Na prežitie, ale už sa veeeľmi preveľmi teším na nejakú širšiu škálu jedla. Jeme tu v podstate dookola to isté, a to fazuľu, zemiaky, kapustu, banány, sem tam pečené mäsko. Niekedy vznikne nejaké ozvláštnenie, alebo keď ideme do hlavného mesta, tak len googlime nejaké dobré reštaurácie. 

No a čo sa týka kávy, tak to je veľmi citlivá téma. Na káve si dáme celkom záležať a preferujeme filtrovanú kávu. Keďže množstvo aj slovenských pražiarní praží kávu z Rwandy, tak sme mali naozaj veľké očakávania. No kaviarní s dobrou kávou tu nie je veľmi veľa. My sme našli (hľadali sme naozaj veľa) slovom JEDNU dobrú v hlavnom meste. Ale opakujem, my sme celkom citlivé na túto tému. Väčšina Slovákov by bola asi spokojná v akejkoľvek kaviarni a našli by určite viac pititeľnej kávy. …Aby som nezabudla, na kávových plantážach sme pražili kávu na ohni a tam sme mali naozaj fajňučký frenčik. 

Kaja: Keďže to píšem vo večerných hodinách a už takmer piaty mesiac snívam o treske, nedodám radšej nič. Hlavne že sme zdravé a nie je nám z jedla zle.

Čo zo Slovenska vám chýba a naopak, čo si myslíte, že vám bude chýbať, keď sa vrátite domov? 

Maja: Veľmi mi chýba taký európsky štandardík. Ísť sa niekam vyvetrať, na kávu, pokecať s kamošmi, dobré a pestrejšie jedlo a rodina. Na druhej strane mi je veľmi sympatická mentalita domácich. Myslím, že mnoho veci zbytočne nehrotia a v tom si naozaj rozumieme. 

Kaja: Mne chýbajú blízki ľudia. Ja som strašne veľké kecajlo a mám rada kecať s kamošmi a rodinou. Tu tým pádom že nemám nikoho blízkeho a Maja tiež nie je stále v náladke znášať moje náladky, často mávam ťažšie psychické obdobia. Budú mi veľmi chýbať ich spontánne tanečky a rytmiky.

Čo by ste poradili budúcim dobrovoľníkom?

Maja: Obrniť sa dávkou trpezlivosti, veľakrát sa odosobniť a nabaliť instantné polievky, kaše, paštéty a sladkosti. 

Kaja: Tiež si nemyslite, že veci musíte robiť tak, ako sa robili pred vami. Ani sa to od vás neočakáva. Každý je jedinečný a práve jedinečný prístup je najcennejší. A hlavne, prosím, začnite čo najskôr s ružencovým projektom. Snažte sa nemať očakávania a všetko pôjde ľahšie. 

Ďakujeme dvojčatám za autentický rozhovor a držíme vám palce, nech ste aj naďalej veselé a radostné (nielen v Rwande). Sledovať ich môžete aj na instagramovom profile s názvom dvojky_vo_rwande.