Dobrovoľníčky Janka a Silvia strávili pol roka v ugandskom centre Gift of Love. Rozprávali sme sa s nimi o tom, ako vnímajú svoju dobrovoľnícku skúsenosť či miestne deti. Prezradili, ako hodnotia svoj pobyt a čo ich v tejto krajine prekvapilo. Tiež sa dozviete, čo im táto skúsenosť dáva a či skúšali jesť aj hmyz.
Dievčatá, už takmer pol roka pôsobíte v ugandskom centre Gift of Love. Ako si spomínate na vaše prvé dni v Ugande a v centre? Aké bolo prijatie zo strany zamestnancov centra?
Bolo to pre nás veľké vytrhnutie z našej slovenskej reality. Janka už navštívila pred Ugandou Keňu, tak približne vedela, do čoho ide, ale ja som nikdy v Afrike nebola a všetko bolo pre mňa nové. Obe sme však boli plné nových podnetov a trávili sme veľa času rozprávaním sa o svojich dojmoch a pocitoch. Rýchlo sme si však na túto novú ugandskú realitu zvykli a zvykli sme si aj samé na seba, keďže sme sa pred odchodom do Ugandy stretli len pár krát. Zdieľanie spoločnej izby nás neskutočne zblížilo. Zatiaľ čo Janka sa chcela do noci rozprávať, ja som zaspala už po pár vetách. Rozprávanie sa premostilo do rozprávania zo sna. Janka pravidelne v noci vyjadruje svoje myšlienky v angličtine. Smejeme sa, že sa jej ústa nezatvoria ani v spánku. Ja zas nemám problém zaspať na najrôznejších miestach, napr. pri čakaní u lekára alebo v autobuse do Kampaly, a to rovno po stojačky. So zamestnancami nebol žiaden problém, všetci sa maximálne snažili vytvoriť nám príjemné prostredie, aby sme sa cítili ako doma. Štandard, ktorý nastavili v prvé dni, im vydržal až dodnes. Sú večne usmiati, priateľskí, radi s čímkoľvek pomôžu a poradia.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Takmer každý náš deň začína o 7:00 svätou omšou v miestnom kostole. Nasledujú spoločné raňajky, kedy musíme vždy prebrať, ako sa nám spalo a aké sme mali sny. Keď Janka na začiatku pobytu užívala Malaron – antimalariká, ktoré majú vo vedľajších účinkoch popis “zvláštne sny”, bola táto kategória vždy zaujímavá. Po raňajkách ide Janka najčastejšie do škôlky a ja do kancelárie. Stretneme sa na obede, kde zdieľame, čo sme za posledných pár hodín zažili. Po obede pokračujeme buď v kancelárskej práci alebo doučovaním menších detí či inými aktivitami spojenými s chodom centra. Deti sa postupne vracajú zo školy, a tak sa snažíme tráviť čas s nimi. O 18:30 sa spoločne modlíme modlitbu svätého ruženca, nasleduje večera a medzi 20:00 – 21:30 je doučovanie detí. Každý večer má svoj predmet, t.j. matematika, angličtina, prírodné vedy a sociálne štúdiá. Sú však aj dni, kedy sa nám tento harmonogram nedarí dodržiavať, napr. keď máme celodenný míting, stretávame sa miestnou krajčírskou asociáciou, vybavujeme niečo na úradoch, navštevujeme školy, rodiny alebo rozdávame školské pomôcky deťom z programu Adopcia na diaľku.
Aké sú deti v centre? Sú v niečom iné ako tie naše?
Deti sú napriek svojmu neľahkému osudu radostné, hravé, rady sa šantia. Na ich chorobu a životné príbehy často pri pohľade na ne zabúdame. Rady by sme povedali, že nie sú iné, ako tie slovenské, keďže tieto deti považujeme za naše, ale nie je to tak. Už od útleho veku sú vedené k samostatnosti, v centre majú rozdelené služby nosenia vody, pomáhania v kuchyni, rozdávania jedla alebo umývania riadov. Okrem toho si každé dieťa samé perie svoje oblečenie ručne, keďže automatické práčky tu neexistujú. Sú pracovité a maximálne disciplinované, organizované len pár údermi na miestny zvon. Starších a dospelých si vážia a rešpektujú. Prvých pár dní sme len civeli nad tým, ako „naše“ deti fungujú, poznajúc zo Slovenska iný štandard.
Čo vás prekvapilo?
Okrem spomínaných disciplinovaných detí nás prekvapila hlboká viera v Boha, životná sila, vďačnosť a radosť zo života, ktorú sme vnímali u všetkých domácich. Zhodnotili sme, že Uganďanom chýba náš slovenský materiálny nadbytok, ale majú bohatý duchovný život a vnútorné prežívanie.
Ako hodnotíte miestne jedlá a nápoje? Skúšali ste jesť hmyz?
Miestne jedlo, ktoré nám pripravujú v centre, nám veľmi chutí. Najradšej máme posho s fazuľou, ale nepohrdneme ani miestnymi pochutinami v podobe zelených listov zmiešaných s arašidovým maslom alebo anyoi (cícer s kukuricou a cibuľkou), kasawou (maniokom) či sladkými zemiakmi. V reštaurácii si však po zaujímavej skúsenosti s kuraťom, ktoré prišlo v podobe neidentifikovateľných častí, vždy objednáme istotu posho alebo ryžu s fazuľou. Užívame si hlavne lokálny výber exotického ovocia, ktoré nám rastie priamo pod oknami. Krátko po našom príchode nám boli ponúknuté smažené termity, ktoré sme so zatvorenými očami a zmraštenou tvárou vyskúšali a s prekvapením zistili, že chutia ako naše oškvarky, len nám po nich medzi zubami ostávajú zaseknuté malé nožičky.
Čo vám dáva takáto skúsenosť?
Veľmi veľa. Veľa sa od domácich učíme o spôsobe života zvanom hakuna matata, o nestresovaní sa, o pozitívnom naladení a radosti, no najviac sa učíme, ako hlbšie prežívať vieru a spoliehať sa v každom čase na nebeského Otca. Často sa cítime bezmocné, najmä keď sa niečo deje s našimi blízkymi, ktorých sme nechali na Slovensku a jediné, čo vieme urobiť, je odovzdať tieto obavy Bohu a veriť, že on sa postará. V Ugande je odpoveďou na každú ťažkosť modlitba a my sme veľakrát v nemom úžase, ako zázračne tu funguje Boh. Často sa dejú veci, o ktorých by sme ani nesnívali a vtedy vieme, že Boh nad nami drží ochrannú ruku.
Okrem tohto duchovného rozmeru je Uganda pre nás obrovským dobrodružstvom. Za krátky čas sme nazbierali nespočetné množstvo nových zážitkov a skúseností, o ktorých sa našim rovesníkom ani nesnívalo. Podarilo sa nám zúčastniť sa svadby so 700 hosťami, kde bol najvzácnejšími darmi dobytok rôzneho druhu, miestne cesty sme brázdili najčastejšie na motorkách, prihovárali sme sa veľkým skupinám ľudí na miestach, kde sme sa snažili byť neviditeľné, ale naša biela pokožka sa jednoducho zakryť nedala. Pri dlhom čakaní, ktoré majú Uganďania veľmi v obľube, keďže radi čakajú kdekoľvek na čokoľvek, sme si hľadali nových priateľov cez spev, tanec a opakovanie fráz v miestnom jazyku madi. Keďže sme si veľmi podobné a blízke, veľa sa nasmejeme a to rovno na najnevhodnejších miestach v najnevhodnejšom čase.
Ktoré silné momenty sa vám najviac vryli do pamäti?
Pamätať si určite budeme silné životné príbehy detí, s ktorými sa nám zverili v osobných chvíľach osamote. Častokrát sme sa zmohli len na pár slov, ktoré sa niesli v duchu mrzí ma to a si silné dievča/chlapec. Jedným z najsilnejších momentov bude určite nedávny krst „našich“ detí a fakt, že sme sa stali krstnými mamami. Počas celého obradu sme mali vlhké oči. Krásne sú aj zážitky z kúpaliska, keď sme raz deti počas prázdnin vzali sa vyšantiť do vody. Tá úprimná detská radosť a smiech nám dodnes znejú v ušiach. Okrem toho je to asi vrúcnosť domácich a najmä detí. Cesta do mesta sa nezaobíde bez toho, aby za nami deti kričali spievajúc pesničku určenú belochom. Rovnako si budeme pamätať fankluby detí na základných školách. Deti neskrývajú svoju úprimnú radosť, keď nás vidia a túžia sa nás dotknúť. Človek sa tu cíti naozaj výnimočne a pritom úplne stačí, že sa narodil v bielej rase. A určite nám v pamäti zostane chuť miestneho ovocia, do ktorého sme sa naozaj zamilovali.
Čo si myslia miestni o Európanoch? Narážali ste aj na predsudky Slovákov?
Najznámejším stereotypom je, že máme veľa peňazí, a preto sa nás niektorí odvážlivci neboja na ulici pýtať, aby sme im kúpili malinovku. Ďalším stereotypom je, že pracujeme len v kancelárii a na manuálnu prácu používame rôzne prístroje. Vždy sú maximálne v šoku, keď vezmeme do rúk motyku a ideme s nimi na pole kopať. Myslia si, že naša krajina je omnoho krajšia ako Uganda a všetko, čo máme, je lepšie ako tu. Zároveň sú toho názoru, že bieli sú veľmi múdri a vzdelaní a vďaka nim existujú všetky moderné technologické výdobytky vrátane softvérov a iných vecí, ktoré nám zjednodušujú a spríjemňujú každodenný život. Veľmi známym stereotypom je, že dodržiavame čas. Oproti Afričanom, ktorí si naplánujú stretnutie na 8:00, začne 10:40 a potom skončí o 6 hodín neskôr, je to vlastne úplná pravda.
S predsudkami Slovákov sa aktuálne nestretávame, keďže s nimi nežijeme, ale pred odchodom a krátko po príchode, kým som o tejto téme nenapísala článok, sa ma ľudia pýtali, koľko rokov sa dožívajú „naše“ HIV-pozitívne deti a či sa nebojím, že sa nakazím. Občas sa na sociálnych sieťach stretávame s tým, že nás ľudia odsudzujú za to, že pomáhame v Afrike, hoci je na Slovensko mnoho ľudí, ktorí by pomoc tiež potrebovali. To sa však snažíme ignorovať.
Čo zo Slovenska vám chýba a naopak, čo si myslíte, že vám bude chýbať, keď sa vrátite domov?
Určite nám chýba osobný kontakt s rodinou a priateľmi, ale vďaka modernej technológii sa dokážeme v sekunde spojiť so všetkými, ktorých máme radi a byť informovaní o všetkom, čo sa u nás deje. Preto sa dokážeme cez túto prekážku celkom jednoducho prehrýzť.
Potom nám napadne pochopiteľne jedlo. Často si spomenieme, že by sme si dali bryndzové halušky alebo kofolu, ale v praxi sa nám stačí pozrieť na obrázok na internete, prípadne si prelistovať leták z obchodného reťazca na Slovensku a naše túžby sú naplnené. Rovnako si chodíme napásť oči do “belošských” obchodov vo väčších mestách. Nutella, zaváraná kukurica či tavený syr sú tu veľmi drahé, keďže sú vlastne určené bielym a my si pri tej cene vždy spomenieme, že to vlastne nepotrebujeme jesť, stačí sa nám pozerať. Všeobecne vieme fungovať bez vecí, na ktoré sme boli zvyknuté na Slovensku.
Z Ugandy nám určite najviac budú chýbať deti, ich úsmevy, objatia, radosť a hravosť. S tým je spojená aj všeobecná atmosféra, ktorá tu vládne a spôsob života, ktorý sa zdá byť bez stresu. Ľudia sú vo všeobecnosti radostnejší, bezstarostnejší a vďačnejší a my sme veľmi zvedavé, ako sa nám bude dariť tento pohodový prístup k života dariť udržiavať v našom uponáhľanom svete. Okrem toho je to možno aj teplo, hoci ani jedna z nás nie je vyslovene letný typ, ale už sme si naň zvykli, potom krásna príroda, nádherné západy a východy slnka a bezpochyby ovocie. Navyše myslíme, že to bude zvláštne, keď budeme náhle opäť obklopené len bielymi ľuďmi a nikto za nami nebude kričať, aby sa nám pozdravil a usmial sa na nás. Na Slovensku sa rozhodne usmievame menej.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí uvažujú nad dobrovoľníctvom v cudzej krajine?
Určite ísť do toho. Samozrejme, zvážiť si, či sú duchovne a mentálne pripravení na takúto skúsenosť, lebo to nemusí byť vždy len krásne a jednoduché. Toto dobrodružstvo je predsa len výstup z komfortnej zóny, ocitnú sa ďaleko od domova a všetkého, čo poznajú, budú musieť mierne znížiť svoje životné štandardy, naučiť sa tolerovať rôzny hmyz a iné živočíchy a hlavne pripraviť sa na to, že aj keď sa niečo doma na Slovensku deje, nemajú možnosť zakročiť a byť v tom so svojou rodinou, vedia sa iba modliť. Avšak na takéto zváženie vie veľmi dobre pomôcť prípravný víkend a samotný manažment projektu vie dobre odhadnúť, či sa človek na takýto druh dobrovoľníctva hodí, alebo nie. Minimálne odporúčame si dať prihlášku, ak má človek v sebe túto túžbu, lebo prihlásenie nikoho nič nestojí. 🙂
Dievčatám ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa ďalších dobrodružstiev.
Zhovárala sa: Terézia Paňková
