Išla som teda bývať k tete, kde nás bolo 7 detí. Nemali sme peniaze na jedlo nieto ešte na školské poplatky. No, čo ja? Milovala som školu a istý čas som chodila do školy bez platenia. Častokrát som sa modlila, aby mi dal Boh nových rodičov, aby sa moje túžby naplnili. Ale Boh mlčal a plánoval.

Každý deň som tete do polnoci pomáhala predávať zeleninu a uhlie na trhu. Spávala som 3 hodiny denne, vstávala o štvrtej, zaniesla veci naspäť na trh a utekala peši do školy na okraji mesta. Jedného dňa som od vyberača školských poplatkov dostala varovanie, že ak nezaplatím, nemám sa tam ani vracať. Moje sny boli v troskách. Prišla som domov a uviazala si slučku z lana. Boh však o mňa nechcel prísť. Teta ma prebrala k životu a modlila sa za mňa. Po chvíli sme sa začali rozprávať a povedala som jej o všetkom, čo prežívam. Dodala mi odvahu, že to zvládneme.

Tu sa môj život spojil s centrom. Teta sa nakontaktovala na kňaza, ktorý jej o ňom povedal. Prišla som sem v jeden utorok v roku 2013 a myslela si, že tu nezostanem dlho. Nečakala som, že ma ľudia budú mať radi. Doteraz ma všetci odsudzovali kvôli mojej chorobe, tak prečo by to malo byť inak? Na ďalší deň sme išli do školy. Vyučovanie bolo v jazyku madi. Keďže nie som z tohto kmeňa, nič som nerozumela. Moja rodná reč langi mi tu bola k ničomu. Našťastie som vedela po anglicky. Neskôr som sa naučila aj po madi a s deťmi z centra sa mohla rozprávať v ich rodnej reči.